Zanechal som štúdium mágie a venoval som sa len mystike, konkrétne kresťanskému mysticizmu. Spisy kresťanských mystikov ako sú Sv. Ján z Kríža, Sv. Terézia Avilská a sv. František Sáleský boli alfou a omegou môjho duchovného snaženia. Vo svojej snahe o môj duchovný vzostup som spojil ich učenie s niektorými východnými duchovnými praktikami, ako je koncentrácia s kryštálmi na jednotlivé duchovné centrá v človeku – čakry, hathajóga a podobne. Snažil som sa v súlade s učením Sv. Františka Sáleského mať vždy a všade upriamenú myseľ na Boha. Každá činnosť, práca, ktorú som počas dňa vykonával, bola robená s myšlienkou na Boha. Bolo to veľmi ťažké cvičiť takúto celodennú koncentráciu pomocou jednoduchej mantry vyslovovanej v duchu : „Ó Ježišku Kriste!“, ale po nejakom čase sa mi to celkom darilo. Týmto upriamením mysle na Boha sa stala každá moja činnosť počas dňa modlitbou a meditáciou. Okrem tejto koncentrácie som praktizoval aj rôzne formy askézy, ktoré tu nebudem rozoberať.
Toto všetko som vykonával zároveň aj spolu s rodinným životom, samozrejme v obmedzenej forme, ak viete o čom hovorím. Výsledky takéhoto duchovného snaženia sa dostavili po určitej dobe. Najskôr sa dostavil pocit vnútorného neotrasiteľného pokoja a harmónie, keď hladíte na svet, ak to tak môžem prirovnať, s pokojom Angličana. Nič vás nedokáže rozhádzať, rozčúliť, nejako vytrhnúť z vášho pokoja, pretože všetky problémy sú v porovnaní s večnosťou iba malicherné. Neskôr prišli prvé dary ducha, ako je extáza a vytrženie. Prvý raz sa mi to stalo v kostole po svätom prijímaní, keď som počas modlitby poďakovania, upadol do extázy a prebral som sa z nej až po skončení omše. Bola to krátka extáza, ale pre mňa bola najkrajšia v živote, pretože som v nej zažil prvý krát taký mohutný príval lásky a energie, pri ktorom sa neubránite, aby vám nevyhŕkli slzy z očí. Ľudia vychádzali popri mne z kostola a nechápavo na mňa pozerali, prečo plačem.
Tento duchovný zážitok bol taký krásny, že som začal robiť takú istú chybu ako tisíce sa podobne usilujúcich ľudí predo mnou. Začal som robiť všetko preto, aby sa ten duchovný zážitok znovu opakoval. Ale neuvedomoval som si, že čím viac som sa o to snažil, tým viac som sa začal vzďaľovať z pôvodnej cesty. V tej dobe som stretol človeka, ktorý znovu upriamil moju pozornosť na zabudnutú mágiu. Dúfal som, že prostredníctvom nej sa pohnem vpred a vyjdem z tej duchovnej stagnácie do ktorej som upadol pri svojej márnej snahe o nové a nové duchovné zážitky. Znovu som začal študovať magické spisy martinistov, Eliphasa Léviho, Papusa, Aleistera Crowleya a ďalších. Začal som skúšať jednoduché magické praktiky a rituály, vyrábať pentakle, magické nástroje a amulety. No nestačilo mi to a začal som svoje pokusy z evokáciami duchovných bytostí.
Moje zaslepenie bolo v tej dobe také veľké, že som si ani neuvedomoval, že celý život okolo mňa sa začína rúcať a ja sám sa rútim niekam do priepasti. Moja žena, ktorá priniesla svetlo do môjho života, vážne ochorela a celé dni iba ležala na posteli, alebo sedela v kresle prikrytá dekou. Počas svojej choroby schudla minimálne 15 kg až sa mi začala strácať pred očami. Napriek tomu, som pokračoval vo svojom magickom ťažení, ak to tak môžem nazvať. Okrem anjelských bytostí som sa snažil o evokáciu aj démonických bytostí a neuvedomoval som si, čo hrozí. Pritiahol som ku sebe pozornosť poltergeistov. V dome, kde sme bývali sa zrazu začali diať podivné veci. Dvere na skriniach sa sami od seba otvárali a zabuchávali, knihy ktoré som mal uložené v knihovničke na povale sami od seba vypadávali z políc a boli porozhadzované po celej miestnosti a v noci niečo silno udieralo do postele, kde sme spali. Bolo to obdobie hrôzy. Manželke sa stav vôbec nezlepšoval, práve naopak. Manželkina matka začala na mňa útočiť, že to je iste moja vina, že manželka je v takom stave. Že za to môže tá sprostá ducharina, ktorej sa venujem, ako to nazvala. Ja som ani nerozmýšľal o tom, že by mohla mať pravdu, ale vo svojej zaslepenosti som sa s ňou neustále hádaval. Jedného dňa, v čase najtemnejšej noci mojej duše, som sa zbalil a odišiel som od rodiny, do podnájmu.
Vďaka svojej zaslepenosti som stratil všetko, čo som mal. Boha, rodinu, milovanú ženu a deti. Ostal som sám ako prst a vo svojom zúfalstve som sa vrhol na pitie a bezuzdný nemravný život. Po roku nás súd rozviedol, ale pred Bohom sme stále ostali manželia. Po troch rokoch môjho trápenia v najhlbšej priepasti mojej existencie, som začal hľadať cestu von z temnoty. Zbavil som sa všetkých magických kníh, ktoré som mal pri sebe a začal som opäť hľadať cestu k Bohu. Obnovil som naštrbené vzťahy so svojimi príbuznými a čo je pre mňa najdôležitejšie, obnovil som vzťah s mojou manželkou a deťmi. Žena, ktorá mi priniesla už raz svetlo do môjho života, to urobila znovu a odpustila mi všetko, čo som vykonal. Je pre mňa anjelom, ktorý vždy stál pri mne a ja som si to ani neuvedomoval.
Kde som dnes? Dnes sa snažím celkom obnoviť náš stratený rodinný život a nájsť späť cestu k Bohu, po ktorej som kráčal na začiatku manželstva. Ale teraz už bez žiadostivosti po nejakých duchovných zážitkoch... Aspoň dúfam...Pretože nástrah na takejto ceste k Bohu je strašne veľa a kto nie je dostatočne silný im odolať, môže dopadnúť ako ja. Preto je dôležité dvakrát si premyslieť svoj prvý krok na tejto ceste, kým ho spravíte...
