Keď som mal desať rokov mama mi povedala, že sa budem pripravovať na prvé prijímanie. Vedel som, čo je to prijímanie, lebo som chodil každú nedeľu do kostola a rodičia mi to vysvetlili, ale nevedel som čo je to prvé prijímanie a aký má zmysel. A tak som začal chodiť na výuku k pánu farárovi na susednú dedinu asi 10 kilometrov vzdialenú od nášho domu. Prečo tak ďaleko? Bol hlboký socializmus, mama učiteľka v základnej škole a my sme svoju vieru museli skrývať. Nevedel som to vtedy pochopiť svojím detským rozumom, prečo sa musíme takto skrývať a nemôžeme chodiť do kostola v našom meste. Ale bolo to pre mňa sčasti aj dobrodružné cestovať každú nedeľu inde. Raz do Zvolena, inokedy do Bojníc, kde som sa tešil najviac, lebo rodičia spojili návštevu kostola s návštevou bojnickej ZOO ,na čo sme sa my deti najviac tešili. Príprava na prvé prijímanie ubehla ako voda a ja som sa v jednu sviatočnú nedeľu stal prvoprijímajúcim dietkom. Dodnes mám obraz vo svojich spomienkach ako stojím v malom čiernom oblečku s košeľou a kravatou vyplašený pred oltárom a odriekam naučené formulky.
Doba ďalej plynula, ja som dospieval a v tom období dospievania som sa častokrát zaoberal myšlienkami o Bohu a o zmysle chodiť každú nedeľu do kostola. Nevidel som v tom žiadny zmysel a dosť často som sa búril voči tejto „povinnosti“, lebo som ju nechápal. Keď som mal štrnásť rokov bol som svedkom smrti môjho starého otca, ktorého som mal veľmi rád. Bol som pri jeho posteli, keď zomieral, držal som ho za ruku a cítil ako odchádza z neho život. Dosť dlho a ťažko zomieral, ale nezabudnem na úplne posledné chvíľky jeho života, keď sa mu zrazu rozjasnila bolesťou poznačená tvár a on sa jemne usmial. Vtedy som zacítil aj posledný stisk jeho chladnúcej dlane a starý otec odišiel navždy. Začal som plakať, ale babka ma utišovala slovami: „Neplač, už mu je dobre, išiel k Bohu.“
To „išiel k Bohu“ so mnou pohlo asi najviac a ja som začal hľadať Boha aj inde, nielen v kostole. Začal som zháňať a čítať články a knihy o kresťanstve, budhizme, hinduizme, šamanizme a o ďalších ezoterických náukách. Bolo to pre mňa obdobie hľadania. Hľadania Boha. Hľadania samého seba. Ale paradoxne čím viac som mal kníh a informácii o Bohu, tým som sa mu viac vzďaľoval a namiesto Jeho nachádzania, som Ho strácal.
Prišla vysoká škola a s ňou noví známi a priatelia. Jeden z nich Milan, bol rovnako hľadajúcim človekom ako ja. Ale kým on viac inklinoval k temnejším otázkam bytia, ja som stále ostával na vlne náboženstva a ezoterizmu. Pod vplyvom svojho nového priateľa som rozšíril obzory svojho hľadania i na túto oblasť. Spolu s ním sme sa dali na štúdium mágie a okultizmu. Spomínam si celkom živo, ako sme vyvolávali duchov pomocou primitívnych nástrojov. Ale keď sa nám to nakoniec podarilo a vyvolali sme jedného negatívneho ducha, ktorý chcel ublížiť jednému nášmu spiacemu spolužiakovi, zamreli sme od strachu a odvtedy sme sa špiritizmu už nevenovali.
Neviem, kde by ma doviedla táto cesta môjho hľadania, keby zrazu do môjho života nevstúpila láska. Láska k žene, ktorá bola pre mňa lúčom Slnka cez zamračenú oblohu. Láska, ktorá zmenila môj pohľad na svet, na život, na Boha. Zanechal som praktiky a štúdium mágie, okultizmu a ezoterických náuk, lebo som spoznal, že Boh je prítomný všade a hlavne v úprimnej láske dvoch ľudí. Ženu, ktorá priniesla svetlo do mojej temnoty, som si nakoniec zobral za manželku a mám s ňou dve krásne deti. Ale, keď si myslíte, že je to koniec celého príbehu s dobrým koncom ako v rozprávke, ste na omyle. Príbeh má svoje pokračovanie, keď som stratil všetko, čo som našiel, ale o tom až niekedy na budúce...
